Túto otázku som dostal už dávnejšie.
Zrovna sme sa rozprávali s kamarátom o tom, že ma ráno čaká vyšetrenie u lekára kôli poškodenému kolenu a tenisovému lakťu.
Moja odpoveď v danej chvíli bola, že si nemyslím že cvičím nesprávne, ale možno môj tréningový plán nie je postavený tak, že sa dá dlhodobo udržať.
Potom mi to nedalo a premýšlal som nad tým. Otázka, či náhodou v niečom nerobím chybu ma nenechala spať.
Pár týždňov neskôr začala olympiáda v Riu. Keď som v každej disciplíne videl športovcov s kinesio-tejpom, bandážou, ortézou či iným podporným prvkom začal som opäť premýšľať.
Keby rôzne zranenia, väčšie či menšie, navonok viditeľné podľa tejpu či bandáží znamenali, že športvoec necvičí správne znamenalo by to, že väčšina z profesionálnych športovcov minimálne v niektorom období kariéri cvičila nesprávne.
Áno mohli by sme to uzavrieť že “športom k trvalej invalidite” , ale je to naozaj tak?
Čo nám šport prináša a prečo je niekto proste častejšie zranený a má rôzne problémy, od natiahnutej šlachy, cez prechladnutý sval, až po roztrhané väzy?
V provom rade by som rád povedal že každý profesionálny športovec, ktorý sa venuje svojmu športu zo seba postupne vyrába invalida. Nie však nesprávnym tréningom, ale dlhodobým a sústavným drilovaním techniky ktorá často býva na úkor prirodzeného rozsahu pohybu ľudského tela. Stačí sa pozrieť na mladé gymnastky, či hokejistov hrajúcich celý život v predklone na jednu stranu a takto by som mohol pokračovať celý deň.
V dnešnej dobe sú vedomosti o ľudskom tele omnoho ďalej a aj profesionálny športovci vedia, že potrebujú tvrdý tréning zameraný na ich špecializáciu kompenzovať.
Kompenzácia je cvičenie, ktoré napr. vyrovnáva nevyváženosť pohybu ktorý vykonáva športvoec (napr. tenista) na jednu stranu tela, ale zároveň sa zameriava na rozvoj pohybu a uvedomenie tela čo do mobility, koordinácie a flexibility. V praxi to znamená, že taký Peťo Sagan v rámci tréningového programu trénuje vo fitness centre s činkami iný deň s vlastnou váhou a balančnými pomôckami, občas ide plávať a niekoľko krát v týždni začína celý jeho team jogou a strečingom.
Toto zabezpečuje funkčnosť tiel športovcov, je to prevencia zranení a zranení z únavy svalov. Zároveň je to dôvod, prečo som sa ja rozhodol venovať čo najväčšiemu spektru najrôznejších športov a spôsobom pohybu.
Neznamená to že mám málo kompenzácie keď mám zranenia?
Nie tak úplne. Áno nemalú úlohu to zohráva. No zranenia sa nevyhýbajú ani športovcom, ktorý majú okolo seba celý team ľudí, ktorí dbajú o ich životosprávu.
Skutočnosť je taká, že športovci sú ľudia, ktorí chcú viac…viac…VIAC….VIAC !
Sú (sme) ľudia ktorí majú pred sebou cieľ a chcú ísť nekompromisne za ním. To znamená však veľmi tvrdý, vytrvalý a dlhodobý tréning. Znamená to, každý deň hľadať svoje hranice. Keď nájdem svoju hranicu a chcem byť lepší, musím tú hranicu vziať a tlačiť ďalej…
A toto je to miesto, kde sa dejú zranenia. Pri každodennom prekonávaní limitov, balancovaní na hrane možností tela je veľmi ťažké ustrážiť ten bod za ktorý sa nesmiem dostať aby nedošlo k zraneniu.
Ono sa to proste deje. Mohol by som trénovať ako človek, ktorý chce byť "iba" fit. Ale to by som bol iba fit a nedokázal úžasné veci nad ktorými mnohí žasnú. Necítil by som tú sladkú chuť adrenalínu a záplavu endorfínov po tréningu do ktorého som dal všetko. Nemal by som ten dobrý pocit z toho, že môj tréning pozorujú ľudia naokolo, čo ma hecuje k ešte lepšiemu a brutálnejšiemu výkonu. Zranenia patria k športu a niektorých z nás stoja kariéru, či možnosť trénovať do konca života. No šport je droga presne vyrobená práve pre mňa. Každý z nás keď dostane dávku športu, zažije pocit ako nitko iný, pocit ktorý je špecifický a jedinečný vyrobený mnou na mieru pre mňa….
Preto nemôžem a nedokážem spomaliť, ubrať, prestať, zastať…
