Petrisko

Na začiatku februára som vyrazil do Plzne aby som sa zúčastnil semináru vzpierania s ruskou legendou Dmitry Klokovom.
Možno nie je najlepším vzpieračom všetkých čias, ale ako sám povedal je človek, ktorý chce vzpieranie dostať medzi širokú verejnosť a spopularizovať ho v oblasti fitness.

Seminár mal dve časti, teoretickú a praktickú. V teórii sme veľmi veľa rozoberali otázky regenerácie a odpočinku. Dmitry poukazoval na fakt ako hlúpo sa väčšina ľudí chová k vlastnému telu. Zo skupiny 20 ľudí, som bol jediný kto bol za obdobie 12 mesiacov aj na masáži aj v saune. Veľmi otvorene, ako je u Rusov zvykom hovoril o úrovni našeho vzpierania u hobby atlétov a profesionáloch. Veľa sa snažil Dmitry poukázať na to, že odsledovávať techniku od profesionálnych športovcov je nezmysel. Každý sme iný a neplatia na nás rovnaké pravidlá.

Popoludní sme sa venovali pár vybraným nácvikom, ktoré sprevádzal výklad. Každý jeden si vyskúšal stáť v pozíciách s činkou tvárou k sparingovi. Dmirty je klasik a v klude nechal jedného stáť v pozícii aj dve tri minúty než napravil druhého. Svojím spôsobom tento sadizmus bol zábavný. Samotný seminár nebol o tom, že by sme sa naučili nový spôsob vzpierania. Skôr to bolo o tom stretnutí, zážitku a spoznaní iného prístupu k rovnakému športu.

Ak by som mal porovnať školu vzpierania s Gabom Buzgóm a seminár s Dmitry Klokovom. Nie je to možné. Gabova škola vzpierania bola o základoch, výskumom podložených informáciách a princípoch. Dmitryho seminár bol o spoznaní Ruskej školy vzpierania.

Ceľkový pocit je pozitívny, ja osobne som dostal to čo som čakal. Nový pohľad na vec, inšpiráciu, pár nových cvikov a motiváciu. Stotožňujem sa s myšlienkou dostať tento šport medzi čirokú verejnosť a na tom budem i ja naďalej pracovať.

Čím hlbšie padám do králičej nory, tým viac ma zaujíma aká je hlboká.

Skutočný tréning je veľmi zradná záležitosť. V jednej chvíli si myslíš že len tak pričuchneš a občas si činku ohmatáš. Postupne ale zisťuješ že toho ešte hrozne veľa nevieš, ale chceš vedieť. Ponáraš sa hlbšie do otázok mobility, sily, techniky. Hladáš články, tréningy, semináre, workshopy, videá...

Nie nepotrebujem trhnúť nad hlavu 150kg. Nepotrebujem spraviť dvojité salto s tromi vrutmi. Nepotrebujem ani balancovať na palci pri zdvíhaní tehotnej hrošice jednou rukou. Nepotrebujem ani zvládnuť všetky pozície v kamasútre.

Zaujíma ma pohyb, jeho ladnosť, plynulosť, efektivita a estetickosť. Páči sa mi s akou ľahkosťou gymnasti vykonávajú fyzikálne až nemožné kreácie. Páči sa mi ako majstri kettlebellu s ťažkým kusom železa doslova tancujú v zložitých zostavách z ktorých miestami až bolí hlava ak sa ich snažím napodobniť. Páči sa mi ako špičkový atléti prekonávajú svoje limity a pritom vyzerajú ako keby si práve len odskočili dať poobedný joging do parku.

Moje motto znie : Nie je dôležité ako tvrdo trénuješ, ale ako pri tom vyzeráš!

Je jedno či si stolár, tesár, tréner, atlét, programátor, či kuchár. Keď svojemu umeniu rozumieš, robíš ho vytrvalo, poctivo, dlho a dobre, tak to bude skoro vždy vyzerať že to je úplne jednoduché. Celý proces bude pôsobiť ako hra, symfónia a výsledný produkt bude krásny, na pohľad bezchybný. Keď je niekto majstrom v tom čo robí, je to vždy krása sledovať. Lebo keď to robíš dobre, ono to aj dobre vyzerá.

Keď som sa o vzpieranie začal zaujímať, môj názor bol že rozhodne nie je vhodné pre každého. Nič nie je úplne pre každého, ale po hlbšom preniknutí do tejto disciplíny som svoj názor prehodnotil. Dnes si myslím, že v určitej forme môže byť táto disciplína prospešná skoro pre každého.

Vzpieranie ako také môžeme zaradiť medzi silové disciplíny. Tam asi spoločné s tým čo si o tom väčšina ľudí myslí, končí. V trojboji sa využíva mrtvý ťah, tlak na lavičke a drep. Žiaden nadhod či trh tam nenájdete trojbojá robiť. Tí veľkí hlavohrudi sú sa najväčšou pravdepodobnosťou venujú kulturistike a nie vzpieraniu. Crossfitéri majú k tomu blízko, niektoré z techník sa v upravenej forme používajú v crossfitových tréningoch.
Je tu ešte jeden argument. "Ale ako vyzerajú olympijski vzpierači…"

Toto povedali o vzpieraní niektorí z mojich cvičencov:

Zuzka 29 (matka)
Ako zvyknem hovorit, bez velkej cinky nieje trening! Ja velku cinku milujem..je to bud, alebo. Lubis alebo nenavidis, nic medzi.Trening s barbellom resp. vzpieranie, ako take, je najlepsi sposob, ako ziskat velku silu. Teda aspon pre mna! Ako v kazdom sporte aj tu plati: technika je zaklad, treba byt opatrnny a neprecenovat svoje moznosti a schopnosti, radsej dlhodobo drilly s nizsou vahou, ako si ublizit. Paci sa mi na tom, ze je to spravodlive, zvladnes len to co si natrenujes, nic sa neda oklamat ani preskocit.tvrda praca a drina..nikto este nic lepsie nevymyslel. 💪🏻🏋🏻‍♀

Andrej 39
tréningy vzpierania nie sú vačšinou o dvíhaní veľkých váh a dávaní sérií do mŕtva, ale o učení sa správnemu postoju, pohybu a pozícií. A to postupne tak nejako pomaly vystiera a spevňuje moje dokrčené telo od nakláňania sa k monitoru, mobilu, zo sedenia v aute... A najväčší prínos je asi v tom, že odkedy pravidelne vzpieram, nezranil som sa na tréningoch a ani ma neseklo (klop,klop).

Anička 34 (matka)
Láska na prvy pokus, radosť z kazdeho treningu, prekonavanie samej seba, posuvanie hranic, sila, energia, dobry pocit, hrdosť. To vsetko je pre mna vzpieranie. Po kazdom treningu som sa cítila silnejšia, moja postava sa nadherne formovala, pevnela a mala som neuveritelne mnozstvo pozitivnej energie.

Začal/a si cvičiť a všetko ťa bolí, máš menej energie ako predtým, času a peňazí tiež ubudlo?!
Teš sa!

Si na dobrej ceste k úspechu. Nič na svete nie je zadarmo a inak tomu nie je ani s telom po akom túžiš. Každý začiatok je ťažký, vyčerpávajúci a plný neistoty. No najdôležitejšie čo musíš urobiť je vytrvať. Je úplne normálne a prirodzené že ťa všetko bolí a máš menej energie! Veď tvoje telo si zvyká na úplne nový denný režim. Možno je to na oko zanedbateľný výdaj energie štyridsať minút poflakovania sa po fitku. No pre tvoje telo je to obrovská zmena na ktorú sa adaptuje. Musí sa naučiť inak rozložiť energiu počas dňa, dochádza k chemickým procesom v tele v niekoľkonásobne vyššom množstve ako doteraz a a čo je "najstrašnejšie" tvoje telo začína budovať svalovú hmotu.

Áno milé dievčatá aj vaše telo začne budovať svalovú hmotu. Lebo keď si doteraz nič nerobila iba sedela na tej fajnej prdeli a zrazu sa začneš hýbať, telo trochu prirobí svaloviny aby si sa nerosypala. Nerob paniku, nebude z teba žiadna chlapina. To je mega mýtus ktorý si idú ženy a nitko nevie prečo. Pokiaľ nebudeš aplikovať stereoidy a štopkať sa jak hus tak ti nič také nehrozí.

Takže teraz prežívaš to najkrajšie obdobie v procese cvičenia. Ak vydržíš, tak po pár týždňoch sa už budeš cítiť lepšie. Budeš mať viac energie. Objaví sa možno sval na bicepse. Zodvihne sa ti o trošku tá padnutá prdel. Dokážeš sa napriamiť. Vynesieš dva kompóty z pivnice na druhé poschodie bez prestávky a tak podobne.
Tá bolesť sa až tak úplne nestratí, lebo ako silnieš a nanberáš kondíciu, tak aj tvoj mozog chápe že aby si sa opäť zlepšil/a musíš trošku viac zamakať a teda opät sa tak trošku "rozbiješ" a potom máš svalovice. Krásne je, ale že na začiatku v prvých mesiacoch cvičenia môžeš pozorovať posun vpred prakticky z tréningu na tréning. Ako silnieš, ako meníš svoju postavu, ako zvládneš viac. Po pár mesiacoch sa ťa kolegovia v práci začínajú pýtať či cvičíš lebo sa ti nejak mení postava. Už sa ti aj blízky kamaráti prestávajú posmievať ale skôr ťa začnú obdivovať. Mamka ťa tiež prestane nútiť jesť každú nedeľu vyprážaný rezeň a nikomu nepríde divné že si objednáš radšej steak ako pizzu.

Preto ťa chcem povzbudiť ! Užívaj si toto krásne obdobie tvojeho prerodu a buď tým 1% zo všetkých čo začali, ktorý/á to dotiahne do víťazného konca!

PS: Nebojte sa ísť do fitness centier, nebojte sa hýbať sa! Hlavne si nájdite informácie, vyhladajte odborníka, nechajte si poradiť. Zvýšite tým šancu na úspech tak minimálne o ďalších 100%.

Prečo by ťa mal zaujímať projekt tréning 2.0 ?

Vo svojej podstate pre nič a pre všetko zároveň.
Na fotke som ja, tri roky dozadu. Mal som k svojej váhe obrovskú silu, či s činkou alebo s vlastnou váhou. Čím som starší, tým viac si uvedomujem ako dôležité je pracovať s telom efektívne a využívať tak aj každý KJ našej energie. Za tri roky som ušiel cestu dlhšiu ako za celé predošlé obdobie. Absolvoval som mnohé školenia, sledujem a diskutujem s ľuďmi, ktorí sa venujú pohybu, sám som si riešil mnohé zdravotné problémy.

Učinil som obrovské zistenie. Sú tu ľudia, ktorí s vami, najčastejšie po úraze, prejdú úplné začiatky pohybu. Sú to najčastejšie rehabilitačný pracovníci či fyzioterapeuti. Potom je druhá skupina ľudí, ktorí majú dostatočné vzdelanie a prax pre trénovanie relatívne zdravých ľudí.
Supermasívne tu ale absentuje platforma, pre bežného človeka. Každý z nás má zdravotné obmedzenia, poúrazové obmedzenia, vrodené obmedzenia a mnohé iné obmedzenia.

Bežný človek, je človek veľmi špecifický s potrebou špecifického tréningu. Všetci sa nevyhnutne potrebujeme hýbať a hýbať sa správne !
Tréning 2.0 je tréning, kde chceme poznať každého našeho cvičenca menom. Chceme vedieť aké máš obmezdenia, chceme vedieť akú máš prácu, aký máš život. Chceme vedieť ako ti môžeme pomôcť a chceme to urobiť. Pohyb je podstata nášho bytia a v dobe kedy väčšina z nás len sedí či leží je pohyb terapia.

Cieľom projektu je osloviť všetkých, ktorí sa hýbu a chcú sa hýbať lepšie, ktorí sa nehýbu a nevedia začať, ktorím robí pohyb problém, či tým ktorí sa chcú posunúť na ďalší level.
Zrejme nebudeš odchádzať z každého tréningu spotený ako po maratóne, ale to nie je ani cieľom. Chceme odovzdať kvalitný pohyb, tréning podporujúci zdravý a funkčný pohybový aparát. Rôzne zameranie tréningov má zabezpečiť vyváženosť zaťaženia tela. Rovnováha sily, flexibility, koncetrácie, kontroly a sústredenia je totižto kľúčová k tomu aby sme napredovali.

Začínam tento projekt spoločne s dlhoročným kamarátom, fanatikom do trénovania a pohybu Lukášom Grancom. Poznáme sa od detským čias zo spoločných tréningov karate. Za jeho kvality hovoria ako jeho videá, na ktorých stvára neuveriteľné veci, tak aj vzdelanie ktoré má za sebou. Ak náš projekt osloví dostatok ľudí, určite neostaneme iba dvaja a budeme radi keď sa k nám pridajú aj ďalší kvalitní tréneri.

Dnes zverejňujem video, ktoré malo byť hotové za tri mesiace. Dnes je to šesť rokov a štyri mesiace od začiatku projektu. Šesť rokov je už veru časť života. Nové zábery striedajú nové a ja si uvedomujem, aká časť života je ukrytá za tými zábermi, ktoré sledujete.

Všetko v našich životoch nás formuje k tomu kým sme dnes. Toto video sa neplánovane stalo takým záznamom toho, kým som bol a kým som dnes. Preto je dôležité, prijať v živote veci tak ako sa dejú, mať otvorenú hlavu a vedieť vnímať nové názory.

Trénovať na takej úrovni ako sa to darí mne dnes, po všetkých zraneniach a problémoch, je nie len o neochvejnej vôli ale aj o obrovskej investícií času a peňazí. Nikdy som neužíval stereoidy ani rastový hormón. Jediné čo som konzumoval boli medikamenty proti bolestiam a zápalom, kĺbová výživa, proteín a nejaké to magnézium či omega 3. Hovorím však o investícií do času, kedy som cvičil nie 2-3 x 20 min. denne ako kázali lekári, ale postupne 3-4 x 50 min. Sedel som vystretý, opretý o stenu, chodil som cvičiť do bazénu, plávať, strečovať atď. Finančná investícia bola do kvalitných rehabilitácií, návštev rôznych športovísk a hlavne odborníkov. Áno, v mnohom to bolo pre mňa ľahšie, keďže z radov kolegov sa mi dostalo veľkej pomoci. To veľmi urýchlilo proces návratu do formy.

Samotné video nemusí byť pre niekoho výnimočné, ale výnimočné je práve to všetko, čo stojí za jeho vznikom. Neukazujem univerzálny spôsob ako dosiahnuť svoj cieľ. Nehovorím ani že keď som to zvládol ja, zvládne to každý. Je to náročná cesta, plná prekážok a skúšok odhodlania po ktorej si musí každý prejsť sám. Vytrvať a mnoho krát sa spoľahnúť aj na ľudí, ktorí sú blízko.

Možno je to sentimentálne, ale nepodarilo by sa mi robiť dnes veci na takej úrovni ako robím, nebyť ľudí okolo mňa. Preto by som rád poďakoval všetkým, ktorí mi s týmto projektom priamo či nepriamo pomáhali a myslím si, že je dôležité aspoň na tomto mieste ich spomenúť. Ďakujem hlavne Kubovi Steineckerovi, ktorý so mnou celý projekt natočil, postrihal, upravoval a celý čas vo mňa veril. Veľké ďakujem patrí Alenke Letnickej, ktorá mi veľmi pomohla naučiť sa pracovať s mojími diagnózami. Dá sa povedať, že ona bola pri mne úplne od začiatku a pomohla mi najviac. Postupne mi ukázala smer, vďaka ktorému som dnes na tomto mieste. Nemalú pomoc majú na svedomí aj Citrón, Laco Zapletal, Paťo Leschinger, Maťo Šimi a Maťo Benko, ktorí sa podielali aj na natáčaní. Diky chalani ! Poďakovanie za starostlivosť a podporu počas tvorby projektu alebo jeho časti patrí tiež Andymu, Ondrovi, Katke, Diane, Kristíne, Romisovi, Nadi, hádzanárom, Sport fittu a všetkým na ktorých som zabudol a určite si to zaslúžite.
Ešte jedno spešl poďakovanie pre moju Katku, ktorá síce nie je so mnou od začiatku tohto projektu, ale nie málo mi pomohla aby som ho mohol dokončiť.

Práve v tieto dni, začíname s novým projektom skupinových cvičení a toto video sa podarilo práve teraz dokončiť. Neplánovane, no práve včas, ako úvod do tohto veľmi ambiciózneho projektu. Tí, ktorí so mnou cvičia individuálne alebo skupinovo, dlhšie vedia ako si zakladám na kvalite a komplexnosti. Vo videu sú spomenuté kľúčové momenty, ktoré ma formovali počas môjho doterajšieho života. Dnes cítim istú zodpovednosť a vlastne aj príležitosť pomôcť každému, kto bude chcieť, aby nemusel na svojej koži zažiť prekážky ako ja. Rád by som ľuďom priblížil možnosti ich tela a to, ako dokáže správny pohyb skvalitniť  život.

Už nechcem robiť obyčajné skupinové cvičenie.
Chcem posunúť trénovanie na vyšší level !
Dlho som čakal na správnu chvíľu, no správna chvíľa, miesto, alebo počasie nebudú nikdy. Už však cítim, že chcem ľuďom odovzdávať na tréningoch viac. Je mnoho ľudí v branži, ktorí sa venujú pohybu na úplne inej úrovni ako väčšina. Chcem byť jedným z nich. Preto by som Vám rád predstavil nový komplex tréningov, ktorý pre Vás pripravujem.

Pracovný názov je Tréning 2.0.
Dva nula preto, že tréningy číslo dva nasleduje po jednotke a označuje niečo čo je viac ako jedna. Tréning dva nula, chce byť miestom pre ľudí, ktorých naozaj zaujíma kvalita pohybu, optimalizácia záťaže, maimalizácia benefitov z tréningu, minimalizácia rizika a hlavne dlhodobá udržateľnosť tréningového nasadenia. Nejedná sa o jeden druh tréningu, ale práve o komplex rôzne zameraných tréningových jednotiek rozdelených v týždni tak, aby si každý vedel optimálne nastaviť svoj plán podľa cieľov ktoré sleduje.

Úloha to je neľahká a z ďaleka neplánujem ísť touto cestou sám. Postupne by som chcel byť súčasťou rovnako motivovaných ľudí, posadnutých kvalitou ako som sám. Dnes mám jedného parťáka a verím, že ak sa ľuďom bude náš projekt páčiť čoskoro nájdeme ďlaších členov tímu. Na začiatku výber tréningov nebude zrejme najväčší v Európe, no o to viac ich  chceme vyvážiť naozaj veľkou starostlivosťou a vysokou odbornosťou.

Ročne do seba a svojeho vzdelania investujeme, už môžem s čistým svedomím povedať cez tisíc €. Informácie zdieľame, diskutujeme, konfrontujeme, porovnávame, skúšame, pracujeme na sebe. Chceme patriť k špičke v obore a to sa nedá za jednu noc. Je to cesta, ktorú si treba vyšliapať. Dnes sa už ale cítime iní ako ostatní a rozhodli sme sa ísť s kožou na trh.
Verím že náš koncept si nájde priaznivcov a postupne vznikne silná komunita ľudí, rozsiahla akadémia s bohatým výberom zaujímavých tréningov a partia bláznov čo to spolu budú ťahať.

Iste všetci viete, že coolturistika nie je môj šálok kávy. Pred pár dňami sa ale uskutočnila asi najprestížnejšia súťaž v tejto branži o titul Mr.Olympia kde sa o senzáciu postaral aktuálny víťaz Shawn Rhoden, ktorý porazil víťaza siedmich titulov v rade (2011-2017 ) Phila Heatha.

V tejto súvislosti ma však zaujala iná informácia, ktorá sa objavila v médiách. Niekdajší pretekár a legenda kulturistiky Ronnie Coleman sa včera podrobil (ďalšej) operácií chrbtice. Zaujalo ma to a trošku som posurfoval tie internety. Zistil som, že to nie je vôbec prvá, druhá ani tretia operácia. K presnému počtu som sa nedopátral (určite tá informácie niekde leží, ale viac času tomu venovať nechcem).

Pointou je však, že ma zaujala táto správa lebo tiež mám za sebou ľahší zákrok a dlhodobo problémy s chrbticou. Ronniemu sa niekoľký krát odtrhli skrutky, ktoré mal zavŕtané do stavcov, kde má rozpery, ktoré bránia rozdrveniu stavcov. Počas operácie mu boli z tela vybraté rozdrvené časti stavcov. Pri pohľade na horu svalov ceľkovú hmotnosť 135 kg pri výške cca 180 cm sa nie je veľmi  čomu čudovať.

Ja by som chcel poukázať na jeden fakt, na ktorý dosť často zabúdame. My všetci nie sme Phil Heath, Mat Fraser, Hanibal For King.... Treba si uvedomiť dôležitý fakt!
Predpokladom pre profesionálny šport je zdravie. Pre každého kto nemá fyziologické a zdravotné predpoklady pre šport, je profesionálny šport iba trápenie a skôr či neskôr si ho vážne zdravotné problémy počkajú.

Správna otázka sa natíska, čo potom ľudia ako Ronnie?!
Veľmi dobrá otázka. Odpoveď znie, dokážeš sa dostať "za vodu" rýchlejšie ako tvoje telo zlyhá?
Vždy!Ale naozaj  vždy je to o pomere benefit / zisk. Ručím za to, že je veľmi malé percento ľudí, ktorí by chceli riskovať vážne zranenie napríklad čerstvo po narodení svojeho dieťaťa. To že niekto v dvadsiatich rokoch riskne svoje zdravie pre krátkodobú a plytkú slávu na instagrame, možno nejaký drobný sponzoring....to je na zváženie.

Prajem Ronniemu skoré uzdravenie a ešte veľa hodín strávených tým, čo miluje. Kmásaním železa zrejme v jeho vlastnej posilňovni. Ak toto číta budúci Mr.Olympia zo Slovenska, či nový Hanibal, alebo Crossfit Games champion, držím vám neskutočne moc palce. Pracujte na tom, aby ste sa nezničili a prevalcujte to.
Tí z nás, ktorí už vieme, že takéto tituly na nás nečakajú, trénujme s rozumom, cielene a hlavne pre naše zdravie !

Minulý týždeň som upršanú sobotu (to bola jedna z tých kedy sa v Bratislave ľuda člnkovali po sídlisku) opäť v petržalskom Pressburg Crossfite.
Konal sa tam totižto ďalší výborný event s názvom škola vzpierania s Gabom Buzgóm.

Áno je na mieste v tejto chvíli zodvihnúť hlavu a priznať chyby. Internety a neoveriteľné zdroje aj mňa zviedli na nesprávne chodníčky a učil som niektoré cviky nesprávne. Priznávam sa, ospravedlňujem sa a sľubujem nápravu.
Všetci tí, ktorých som naučil niektoré chybné kroky máte u mňa symbolicky tréning vzpierania zadarmo.

Dobrou správou je, že chyby to neboli fatálne a taktiež ich nebolo tak veľa. Gabo sa tiež opiera o DNS a ruskú školu vzpierania (tá je aj mne bližšia ako US) a teda mnoho vecí vidíme rovnako. Na obhajobu mojej "zlej" techniky mali sme ukážku aj inštruktážnych videí, ktoré sme ani nedopozerali lebo ich ešte počas prednášky vymazal z prezentácie...až také fuj to bolo. Úprimne ja by som si asi na prvý pohlad ani nevšimol.

Brutálne veľa mobilizácií, strečových cvikov, stabilizácia a nácviky, nácviky, nácviky.
Činku sme chytili do ruky asi po piaitich (z ôsmich) hodinách školenia. Môj najväčší výkon bol 30 kg napriek tomu, že som mal už nad hlavou v minulosti aj 105 kg.

Dlho som sa bránil viesť hodinu vzpierania. Jendak kôli pocitu, že nemám to vzpieranie až tak dobre zvládnuté a aj kôli tomu či by hodina podľa mojich predstáv bola pre verejnosť zaujímavá. Po škole drepu a vzpierania som túto otázku opäť otvoril a vidím zmysel v trénovaní vzpierania v samostatnom tréningu.

Dobrý vzpierač počas výkonu zapojí cez 90% svalov v tele. Vďaka pozíciám v ktorých sme sa ocitli som zbadal význam takéhoto cvičenia pre verejnosť. Tréning vzpierania nie je iba o kmásaní činky. Je o množstve cvikov, ktoré smerujú k finálnemu cieľu premiestniť činku nad hlavu. Ísť na tréning vzpierania neznamená ísť ťahať stokilovú činku. Je to o tom pracovať s vlastným telom najefektívnejšie ako len dokážem.

Koniec koncov aj mne povedal jeden ortopéd pán docent "vzpieranie ak sa vykonáva správne vie byť veľmi prospešné pre chrbticu".
To je ono vážení ! Načo robiť hlúpe hip thrusty s gumičkou na kolenách a iné izolované stupídnosti, keď môžeš cvičiť celé telo komplexne k rozvoju mobility kĺbov, flexibility svalov a ceľkovej sile a dynamike?!
Nikto nemusí zdvíhať neskutočné kg aby si zavzpieral a pritom sa pozri akú riťku majú vzpierači...

Nedeľa patrila drepu.

Na moje veľké potešenie sa mi podarilo prihlásiť a absolvovať školu drepu s Mgr. Gabom Buzgóm PhD.. Pre tých, ktorí neviete kto to je, tak asi najpovolanejší týpek v tejto krajine na tému drep a vzpieranie. Veľa som o Gabovi počul a neskôr som mal tú česť pracovať s ním v skupine na kurze DNS. Až v nedeľu som však prvý krát cvičil pod jeho vedením. Pán doktor Buzgó pôsobí na FTVŠ ako pedagóg a okrem iného má na svedomí aj množstvo výskumov. Napríklad aj drepu.

Drepy sú všeliek !
Takto by sa dal zhrnúť celý kurz do jednej vety. Aby som to ale trošku vysvetlil. Samozrejmosťou bola teória a následne prax. Veľmi som ocenil podrobnú rozcvičku so zameraním na mobilizáciou a aktivizáciu cieľových svalových skupín. Následné nácvikové pozície drepu potrápili nielen mňa ale aj ostatných skúsených atlétov.
Skutočnú chuť drepov som okúsil v momente keď si ma pán Buzgó vzal ako figuranta pre pozíciu zvanú "travolta". (Nie ten Travolta, tá travolta.) Následné nácviky drepu boli už len čerešničkou na torte pre naše vyčerpané, chabé telesné schránky.

V bistre kde sme sa zastavili s priateľkou na večeru som mal trošku problém zísť po schodoch. Cestou domov v aute som sedel rovno ako lata, lebo ešte stále som mal nastimulované svalstvo celého tela (core, medzilopatkové svalstvo, krk, chrbát, ramená...). Hovorí sa, že dobrý vzpierač pri výkone zapojí cez 90% svalstva v tele. Drep je základnou pozíciou pre vzpieranie a môžem potvrdiť, že včera som pri drepe zapojil rozhodne viac svalov ako kedykoľvek predtým.

O týždeň by sme mali pokračovať školou vzpierania a ja sa už dnes neviem dočkať. V zásade platí, že kvalitný drep je veľmi prospešný pre naše kĺby a celkovo pre silu, koordináciu a kontrolu tela. Dovolím si tvrdiť, že drep je jeden z najzákladnejších cvikov aké by mal vykonávať každý cvičenec.
Mnohé problémy súvisiace s členkom, chodidlom, kolenom, bedrom, chrbtom či ramenom pri drepe sú zapríčinené zlou technikou a prílišným ponáhľaním sa na veľkú váhu. Skutočnosť je taká, že počas kurzu sme si na činku nenaložili ani jeden jediný kotúč. Napriek tomu, že drepujem štandardne s váhou okolo sto kilogramov, mám dnes svalovicu. Je dôležité uvedomovať si, prečo robím daný cvik a naučiť sa ho vykonávať správne aj za cenu, že sa činky nechytím pár mesiacov.

Veľmi potešilo keď na sklonku dňa povedal Gabo, že by som dostal Ačko a teda môj drep nie je odpad, ktorý si zaslúži ostať na smetisku dejín.
Určite techniky, nácviky a mobilizácie, ktoré sme robili môžete čakať v mojich tréningoch. Sám som zvedavý, kam ma posunie práca s novými vedomosťami a praxou. Určite môžete čakať, že sa k tejto téme ešte vrátim.